reklama

Odložené deti

Na minulú sobotu som sa mimoriadne tešila. Do Bratislavy nás prišli po dlhej dobe pozrieť mamine sestry. Stretnutia s nimi sú pre mňa vždy vzácne, lebo cítiť takú dávku pozitívnej energie akou oni oplývajú, je vždy príjemné. Najmä krstná srší vždy humorom, až sa mi niekedy zdá, že každá banálnosť v jej podaní je pre mňa zábavná. Teraz to ale bolo iné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Vôbec si už nespomínam, prečo práve v ten večer začala krstná rozprávať o svojom úteku z detského domova. Mala vtedy jedenásť rokov a jej teta ju tam nechala cez Vianoce. Vraj, lebo tam budú dostávať darčeky a ich rodina na darčeky nemala. Nechcem teraz písať o všetkých okolnostiach, ako sa moja krstná dostala do domova. Nebola tam dlho, dokonca ani jej sestry si na to nepamätajú. To, čo ma zaujalo, bol spôsob ako o tejto skúsenosti hovorila. Krstná veľmi plakala pri tej spomienke ...ako jej stislo srdce, keď si uvedomila, že v domove ostala sama. Malé dievčatko medzi cudzími ľuďmi. Jej strach a úzkosť boli tak veľké, že vidina darčeku pre ňu v momente stratila význam. V okamihu sa ozhodla utiecť a cestovať sama vlakom zo Žiliny až do Štiavnice, hoci si cestu len matne pamätala. Uvedomovala som si, aký silný zážitok to pre ňu musel byť, keď ešte aj teraz, po toľkých rokoch plače a srdce jej stíska rovnako ako vtedy. Aká sa musela cítiť bezmocná a sama. Žiadny darček, ani materiálna vec nemôžu dieťaťu vyvážiť pocit takejto opustenosti. A ja možno teraz lepšie chápem, prečo je krstná taký neuveriteľne dobrý človek. Prečo je ochotná rozdávať z posledného. Niektorých ľudí nešťastie urobí zatrpknutými a niektorých posilní. Moja krstná je veľmi silná žena. V ten večer sme spolu aj s ňou sedeli u našich v obývačke a na jej želanie sme sledovali Poštu pre teba. Do štúdia prišli dvaja, asi 15-roční chlapci z detského domova. Miestami bolo až úsmevné, ako sa na sedačke nesmelo postrkávali, kto bude hovoriť. Pred zrakmi kamier mali vysloviť svoje vyznanie človeku na druhej strane "steny".Ten človek bol ich vychovávateľ. Chlapec ako oni dvaja, len o čosi starší. Ako sami povedali, je to ich vzor. Práve urobil štátnice na vysokej škole a jeho cieľom je venovať sa opusteným deťom v detských domovoch. Keď sa ho pýtali, čo takéto deti najviac potrebujú, bez zaváhania odpovedal: "Lásku." Keď ich zbadal na obrazovke, jeho tvár sa roztiahla do úsmevu od prekvapenia a dojatia. Ich dvoch nečakal. Chlapci sa ešte chvíľku postrkovali a nakoniec z toho staršieho vypadli slová vďaky a medzi nimi aj táto veta: "Bez teba si náš život už nevieme predstaviť".Ten druhý s hanblivým úsmevom, troška nešikovne a s rozpakmi odrážajúcimi sa v každej časti jeho tela dodal: "Máme ťa radi.."Ja som vtedy priam bytostne cítila, že to čo urobili, je veľká vec. Snažili sa potláčať slzy, ale ja som videla ich dojatie. V tých pár vetách bolo schovaných množstvo vyznaní a signálov. Napríklad o tom, že má význam robiť túto prácu za pár korún a venovať sa im. Že táto práca, ktorú spoločnosť oceňuje smiešnym platom, má obrovskú hodnotu a nekonečný ľudský rozmer. Tí chlapci prekonali vlastnú ostýchavosť, aby svojmu vychovávateľovi a zároveň priateľovi, učiteľovi aj otcovi v jednej osobe ukázali, aký je pre nich dôležitý. Vôbec nezáleží na tom, koľko má rokov, ani akú má prax, ale s akou láskou sa im venuje, rozumie im a vie ich počúvať. Jediné čo tu platí je fakt, že im dáva celé svoje srdce. Až tak, že mali chuť povedať mu to takto, cez kamery. Že to nie je pre nich samozrejmé, že cítia jeho lásku a sú šťastní že môžu byť s ním.Keď dali preč stenu, objali sa, tak trocha opatrne, aby to nebolo až príliš, tak ako to robia chlapi. Ale ja som mala chuť objať ich veľmi pevne, aby mohli uvoľniť zadržiavaný plač a vyplakať všetku svoju bolesť. Za mamou, za otcom, za sestrou s ktorou nemôžu vyrastať, za rodinou akú nikdy nepoznali. Pozrela som sa na krstnú. Rozumela tomu, čo sa dialo na obrazovke, veľmi dobre, asi najlepšie z nás. Obom sa nám tlačili slzy do očí. Za všetky odložené deti...Bol to pre mňa obrovský zážitok. Chlapci, veľmi vám držím palce. Všetkým trom. To, čo ste urobili, bola naozaj VEĽKÁ VEC!

Renáta Kočišová - Kališeková

Renáta Kočišová - Kališeková

Bloger 
  • Počet článkov:  48
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V živote nič nie je také ako sa zdá na prvý pohľad. Nič nie je čierno-biele. Čím viac farieb objavujeme, tým sa náš svet stáva krajší, farebnejší. Chcem objavovať stále nové farby, aj keď mi maľovanie nikdy nešlo.. Zoznam autorových rubrík:  Čo sa nás dotýkaDeti - stále aktuálna témaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu