reklama

Mojej prvej učiteľke

Kalendár veľmi nesledujem, a tak som sa dnes ráno dozvedela až z rozhlasu, že tu máme opäť deň učiteľov. Tak trochu ma opantala nostalgia pri spomienke na moju prvú pani učiteľku. Spájajú sa mi s ňou krásne spomienky na môj prvý rok v škole a život u babky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Už neviem, vlastne nikdy som po tom nepátrala, prečo ma naši ako prváčku dali k nej, na dedinu. Ja viem, narodila sa vtedy sestra, tlačili sme sa v jednej izbičke v podnájme, ja som sa už nevedela dočkať školy a v Bratislave by ma ešte nezobrali, 6 rokov som mala až v novembri... Dnes si neviem predstaviť, že by som svoje dieťa poslala na rok preč, pre mňa to však znamenalo strašne veľa výhod a pozitívnych zážitkov. Veď kto z nás sa už dnes môže pochváliť tým, ako pásol kravy, hrával sa na "padláši" kostolíka, a každé ráno dostával prídel čerstvého kozieho mlieka? (asi preto mám taký zdravý koreň – dnes ale nechápem ako som to mohla piť, bŕŕ..). Ešte aj teraz sa mi pri spomienke na našu horskú dedinku vybaví vôňa trávy na Kalvárii, kde som s obľubou sedávala. Ale o tom som už písala v jednom z mojich prvých článkov.Do školy sme my, decká chodili vždy spolu – počkali sme sa pri kostolíku, alebo pri krčme a denne merali cestu dole strmým svahom, do ďalšej dediny pod kopcom.V triede nás nebolo veľa, a každý ročník mal len jednu triedu. V tých istých laviciach kedysi sedela aj moja mama a učila ju tá istá učiteľka ako mňa. Usmievavá, drobná, tvár jej lemoval veniec strieborných vlasov. Lavice boli masívne, drevené, starodávne, ešte s jamkou na "kalamár" a pero – tie si toho museli pamätať .. Ráno sa vždy začínalo rovnako. Keď pani učiteľka vošla do triedy, vytiahla fľašu mlieka a naliala do dvoch pohárov. Jeden bol pre jej vnučku a druhý pre cigánku Natalu. Pani učiteľka sa jej snažila vštepiť správnu výchovu a dodávať pravidelný prísun zdravej výživy. My všetci sme Natalu brali úplne normálne, dokonca som sa k nim na dvor chodievala niekedy aj hrávať. Síce mi potom zmizli bábiky, čo som dostala z Afriky, ale to rýchlo prebolelo. Mali sme tam plno iných zábaviek, takých čo sa dajú zažiť iba na dedine...A to vtedy ešte Natala netušila, že sa stala možno jednou z prvých majiteliek bábiky Barbie u nás! Pre nás baby to bola len nohatá bábika s vytvarovanými ženskými "vnadami", až sme sa sprvoti hanbili vyzliekať ju do naha, zato však zožala úspech u chalanov, pochopiteľne. Bárbiny k nám potom dorazili až oveľa neskôr, veď vtedy k nám všetko spoza železnej opony prichádzalo so značným oneskorením. Dobrým mravom sa Natala napriek učiteľkinej snahe asi nenaučila, v neskorších ročníkoch už nemala nad sebou jej ochrannú ruku, zo starej školy sa triedy presťahovali do novej a deckám tam vraj každú chvíľu čosi záhadne mizlo..Pani učiteľka bola veľmi láskavá. To je to najdôležitejšie na čo si pamätám. Vždy keď sa ma na ňu niekto opýtal, povedala som: "Je veľmi dobrá..". Áno, to sedelo. Pri spomienke na ňu mám stále pred sebou jej usmiatu tvár..Trpezlivo a s úsmevom nás viedla cez všetky úskalia prváčikov, nešikovne a kostrbato načmárané písmenká, chyby v čítaní, neposednosť v laviciach a všetky možné kúsky čo sme povystrájali vždy keď bola príležitosť. A koľko sa s nami natrápila, aby sme sa v škole naučili hovoriť pekne spisovne, nie tak po našom, po "štyavnicky"! Keď som odišla po roku do Bratislavy, bolo mi veľmi smutno za mojou starou ošarpanou školou a pani učiteľkou. Písala som jej ešte dlho listy a karty ku dňu učiteľov. Ona mi vždy odpísala a tešila sa, že som nezabudla. V jej listoch som často našla odpovede na otázky, ako ísť ďalej, podporu a povzbudenie keď som to potrebovala. Často vedela aj o veciach, ktoré som nepovedala ani mame. Do listov sa to akosi ľahšie písalo..Moja pani učiteľka si už dnes nemôže prečítať tieto riadky, ale spomienky a slová vďaky v tento deň patria vždy práve jej.Tento článok venujem ale okrem nej aj všetkým správnym učiteľom, čo dokážu svojim deckám odovzdať nielen vedomosti, ale aj kúsok zo seba. Tým, čo napriek niekedy až nedôstojným podmienkam a slabému ohodnoteniu to nevzdávajú a robia svoju prácu s nadšením a radosťou. Pre ktorých je práca aj životným poslaním, odovzdávaním posolstva..Takým, ako bola ona, na ktorých sa ani po rokoch nezabúda...

Renáta Kočišová - Kališeková

Renáta Kočišová - Kališeková

Bloger 
  • Počet článkov:  48
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V živote nič nie je také ako sa zdá na prvý pohľad. Nič nie je čierno-biele. Čím viac farieb objavujeme, tým sa náš svet stáva krajší, farebnejší. Chcem objavovať stále nové farby, aj keď mi maľovanie nikdy nešlo.. Zoznam autorových rubrík:  Čo sa nás dotýkaDeti - stále aktuálna témaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu